Žilinka odkazuje koalícii: Žiadna z mocí nemôže šéfovi GP ukladať, ako má postupovať

Generálny prokurátor M. Žilinka tak reagoval na skupinu poslancov Národnej rady SR, ktorá sa obrátila na Ústavný súd SR v súvislosti s využívaním paragrafu 363 Trestného poriadku.

Skupina poslancov NR SR (ďalej len “navrhovatelia”) podala na Ústavnom súde SR návrh na vyslovenie nesúladu ustanovení § 363 až § 367 Trestného poriadku s Ústavou SR. Vo svojom návrhu uvádzajú, že „zaradenie generálneho prokurátora do výkonnej moci je rozhodujúcim východiskom pre tvrdený nesúlad napadnutých ustanovení Trestného poriadku s Ústavou SR“.

Na túto tendenčnú dezinformáciu zareagoval  na sociálnej sieti generálny prokurátor Maroš Žilinka.

Upozorňuje angažovaných navrhovateľov, že im zjavne uniklo, že k otázke ústavnoprávneho postavenia prokuratúry Slovenskej republiky, na čele ktorej stojí generálny prokurátor, sa veľmi jasne a priliehavo vyjadril ústavný súd v náleze zo dňa 29. septembra 2021, sp. zn. PL. ÚS 25/2020-131, keď v bode 74. nálezu uviedol nasledovné:

„Ústava priznáva prokuratúre postavenie osobitného ústavného orgánu právnej ochrany obdobne ako verejnému ochrancovi práv (ôsma hlava ústavy). Neupravuje prokuratúru ako súčasť výkonnej moci (v rámci šiestej hlavy). Pôsobnosť prokuratúry sa podľa čl. 149 ústavy neobmedzuje výlučne na ochranu záujmov štátu v trestnom konaní, ale zahŕňa aj ochranu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Prokuratúra je orgánom štátnej moci nesúcim znaky ako orgánov výkonnej moci (napríklad pri dozore nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy), tak aj orgánov súdnej moci (najmä vo vzťahu k oprávneniam v trestnom konaní).

Z uvedených skutočností vyplýva relatívne samostatné postavenie prokuratúry v ústavnom systéme Slovenskej republiky, v kontraste s koncepciou, ktorá chápe prokuratúru ako súčasť orgánov výkonnej moci podriadených vláde

Zodpovedá tomu aj spôsob kreácie konkrétneho nositeľa funkcie generálneho prokurátora, ktorého podľa čl. 150 ústavy vymenúva a odvoláva prezident na návrh národnej rady.“

O nesprávnosti názoru navrhovateľov o prokuratúre ako súčasti výkonnej moci svedčí aj vymedzenie pôsobnosti medzi zákonodarnou, výkonnou a súdnou mocou.

Žiadna z uvedených mocí nemá oprávnenie ukladať generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky, akým spôsobom má uplatňovať svoje zákonné oprávnenia, ani ako má postupovať v konkrétnej trestnej veci.

Je preto nepochybné, že v Slovenskej republike prokuratúra nie je súčasťou výkonnej moci, ako to nesprávne tvrdia navrhovatelia, ktorí naviac prikladajú tomuto tvrdeniu povahu „rozhodujúceho východiska pre tvrdený nesúlad napadnutých ustanovení Trestného poriadku s Ústavou Slovenskej republiky“.

Apropo, píše na záver Žilinka – predmetom rozhodovania ústavného súdu nebude “preskúmanie spôsobu, akým sa používa § 363 Trestného poriadku“, ako to nesprávne tvrdí a prezentuje splnomocnený zástupca navrhovateľov, ale preskúmanie a rozhodnutie, či napadnuté ustanovenia Trestného poriadku sú alebo nie sú v súlade s Ústavou SR, čím opäť raz vyškolil angažovaného hlavného signatára so skúsenosťou maximálne po úroveň podnikového právnika.

Redakčne dodávame, že je už evidentné, že koaličná moc vyhlásila generálnemu prokurátorovi vojnu a je známa aj príčina – nespieva tak ako mu vládni poslanci a angažovaná ministerka vyhrávajú, aby “čistiaci valec” valcoval… žiaľ, aj právo a legitímne postupy. A to je pre Slovensko a právny štát tá dobrá správa (zatiaľ) medzi tými zlými.

-red2-